Stále niečo hľadáme,ale nevieme čo

Čo vlastne od života chceme? Čo od života očakávame? Čo očakávame od seba? Nevieme? Máme všetko, pritom stále strádame? Strádame pocit, istoty, materiálne? Čo stále chceme, keď máme toho veľa a rôzneho? Prečo v nás pretrváva pocit nespokojnosti, hľadania, nachádzania, dosahovania stále nového? Kedy sa skončí naša vnútorná nespokojnosť? Vtedy, keď nájdeme to, čo sme hľadali? A prečo to stále nevieme nájsť, neexistuje to, alebo to máme, len neustálym hľadaním si to neuvedomujeme, nevidíme a necítime to?

Stále niečo hľadáme, ale nevieme čo.

Naša neustála nespokojnosť, nepokoj mysle v nás vyvoláva vnútorné chcenie a potrebu niečo hľadať, skúšať, skúmať. Niekedy je to pre nás príjemné, no občas nás to veľmi otravuje a unavuje. Nie preto, že by sme boli leniví, ale preto, že aj keď dosiahneme to, čo sme chceli, pocit vnútornej spokojnosti, ustálenosti aj tak neprichádza. Je vôbec možné, aby sme boli v prítomnom okamihu spokojní s tým, čo máme? Je možné, aby sme odrazu prestali chcieť, hľadať, dožadovať sa nového? Môže sa naša zvedavá, rozrušená a nepokojná myseľ odrazu zastabilizovať a nič nechcieť? Jednoducho len tak byť v prítomnosti, medzi rozmanitým dianím?

Je naozaj veľmi dôležité, urobiť si vo svojej mysli poriadok. Práve v nej a znej vzniká a v nika do nášho organizmu nepokoj a nepohoda. Život je a bude vždy veľmi rozmanitý, bez toho, ako sa v ňom budeme správať, čo budeme robiť, vlastniť, ako sa budeme rozhodovať. Tým, že vieme premýšľať, je vecou priorít, ako si to v mysli nastavíme. Čo budeme od života očakávať, čo budeme do života vkladať. Je vecou nášho rozhodnutia, čo vlastne chceme, čo potrebujeme, ako sa chceme cítiť. Nemôžeme sa schovávať a vyhovárať sa, že to život, prostredie, či druhí neustále ovplyvňujú a formujú naše vnútro. Máme veľmi veľké možnosti rozhodnúť sa, ako sa budeme cítiť, len my sa tak nerozhodujeme.

Stále hľadáme, bádame a myslíme si, že nájdeme niečo zaujímavejšie, prevratnejšie a práve to upokojí našu myseľ.

Čím viac hľadáme, tým viac sme zvedaví a nespokojní. Vždy, keď niečo objavíme, chceme vedieť ďaleko viac. To niečo v nás vyvolá nové pocity, dojmy a mnoho otázok. Rozruší to našu zvedavú myseľ, zmení prítomný okamih a my opäť máme nový dôvod, prečo sa nemôžeme uspokojiť. Naša myseľ kričí, je zvedavá, nepokojná a my sme z toho unavení.

Je dôležité zastaviť sa. Je dôležité pozrieť sa dookola, čo všetko už máme, čo nám vlastne chýba, čo stále hľadáme, keď nie sme spokojní. Je dôležité rozhliadnuť sa vôkol seba, čo sme si vybudovali a prijať to. Tešiť sa v prítomnosti, tu a teraz zo všetkého, čo máme. Z toho všetkého si nikdy a nič neodnesieme na druhý svet.

Pocit spokojnosti, rovnovážnosti a radosti z prítomnosti však áno.

Áno. Je to práve naša rozrušená myseľ, ktorá sa nevie s ničím uspokojiť až do momentu, kým neucíti, čo je v živote naozaj dôležité. Kým neucíti posledný závan života a pochopí, že život treba žiť v prítomnosti, tešiť sa z maličkostí a stavať na absolútnej prirodzenosti bytia.

Autor: Silvia Vallová Macháčková, Bohatstvo Mysle
Zdroj: bohatstvomysle

Sdíleno s laskavým svolením autora