Smrťou život nekončí

Príbeh z môjho srdca:

Pozvala som do Ivanova kamaráta Jozífka. Bol nádherný jesenný deň, vzala som ho k babke na prechádzku. Obrali sme jablká, babka urobila jablkovú šťavu, prišli aj sesternice, ujovia, tety. Všetci sme sa zabávali. Jozífek bol spokojný, že sa deň vydaril, návšteva sa mu páčila.

Na druhý deň sme znovu išli k babke, obliekla som si šaty, ktoré sa babke vždy na mne páčili. Zase tam bola celá rodina, všetci sme sa bavili, dnes sme dokonca aj spievali.

Jozef sa opýtal: "a kde je babka?"

"Babka v noci z Ivanova odišla. Ukončila svoj životný cyklus, naučila sa čo sa mala, prijala a odovzdala, čo mala. Oslavujeme jej lásku a jej "prestup". Určite sa s ňou za chvíľu stretneme v meditácii, v prírode, v očiach našich detí, pri pohľade na oblohu, pri pohľade do zrkadla na samých seba."

Jozef vyzeral začudovane, ba až zhrozene. "Nikto z vás za ňou neplače?"

"Neplače? Čo to znamená? Prečo máme plakať? Plač by v tomto prípade vyjadroval negatívnu emóciu - bolesť, stratu, strach, smútok. Prečo to máme robiť? Načo by to bolo dobré? Komu by to pomohlo? Komu by to poslúžilo?"

Jozef vyzeral ešte zmätenejšie. "Veď vám predsa umrel niekto blízky."

Chytila som jeho ruky do mojich. "Áno", odpovedala som s láskou v očiach. "Ukončila jeden cyklus a začala iný. Tam kde niečo končí, iné začína, ak sa to dá nazvať koncom a začiatkom, pretože všetko je večné a trváce a tak z pohľadu večnosti a trvácnosti nič neskončilo ani nezačalo, iba je..."

Jozef sa rezignovanie posadil: "Nerozumiem tomu. Nebude vám za ňou smutno?"

"Smutno? Prečo? Že prešla niekam inam? Že sa tak rozhodla? Máme spochybňovať jej rozhodnutie? Rozhodnutie Boha? Prírody? Vesmíru?
Jozef nerozumiem, prečo vytváraš obraz, že smrť - alebo prestup je smutný. Skús zaujať postoj šťastného človeka, teš sa, že sme sa s babkou mohli stretnúť, spolu stráviť spoločné chvíle a že teraz ju sprevádzame do iného, ale pozor: nie zlého... Kto povedal, že smrť je zlá? Prečo plakať? Nad čím, nad kým plačeme? Myslíš, že babka teraz plače? A myslíš, že chce, aby sme plakali my? Aby sme sa trápili? Vedome si spôsobovali bolesť a tým zhoršenie svojho zdravotného stavu? Aby sme cez slzy nevideli to nádherné čo je okolo nás?"

Jozef znova skúsil obhájiť svoj spôsob rozlúčky s človekom. "Nebude vám chýbať? Nebude vám smutno, že ju už nikdy neobjímete, nepobozkáte, neuvidíte?"

Chápavo som si k nemu prisadla a objala ho okolo pliec. "Jožko, ty smrťou vyjadruješ nedostatok a na to naväzuješ emócie. Tak to ale nie je... to že niekto odišiel fyzicky, neznamená, že už neexistuje. Pozeráš sa na to sebecky, že ti bude chýbať atď... ale každá duša má slobodnú vôľu a rozhodnutie jej odchodu je posvätné a my sa z toho tešíme. Bude ti chýbať objatie? Objím sám seba, objím zviera, strom. Akceptuj kolobeh života a múdrosť vesmíru s láskou, nie nesúhlasom. Prijímaj všetko so šťastím ako by to bol dar, nesmúť za tým, čo nemôžeš ovplyvniť alebo zmeniť a nemeň a neovplyvňuj rozhodnutie iných. Každý máme svoju cestu. Sústreď sa na seba, daj si toľko lásky, aby si ju nemusel vyžadovať od iných a vtedy pochopíš, narodenie aj smrť, vtedy pochopíš, že medzitým ani nie je rozdiel Nečakaj na iných, že ťa urobia šťastným, urob to sám. Šťastie je rozhodnutie, stav mysle. Ľudí, ktorí ti prichádzajú do cesty ber ako dar - sú to tvoji učitelia, tvoje zrkadlo. Ale nepreberaj zodpovednosť za ich činy a životy. Si zodpovedný iba za seba. Aj oni majú svoju cestu a oni sa majú naučiť svoje lekcie.Nepútaj sa k nikomu a ničomu lebo, keď o to prídeš, prídeš aj o seba. Nestotožňuj sa s nikým a ničím, pretože ty nie si niekto/niečo. Si energia, vibrácia, ktorá je menná a prispôsobivá. Počúvaj svoje srdce. Používaj myslenie ako sluhu, nie ako pána. Kontroluj svoje myšlienky a nech ti pocity ukazujú cestu. Pocit je naviazaný na myšlienku. Zahoď škodlivú myšlienku, odíde aj pocit. Buď v prítomnosti, užívaj si dary života. Teš sa, spievaj, tancuj, miluj, rob všetko čo ťa baví, lebo čím viac budeš toto posilňovať, tým viac posilníš aj kolektívne vedomie, pretože všetci sme jedno a čo urobíš sebe, urobíš aj ostatným a naopak: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. To čo zaseješ, to zožneš. Si tvorcom svojho života, preber za neho zodpovednosť. Buď ako maliar, ktorý každé ráno vytiahne nové čisté biele plátno a počas celého dňa maľuj svoj život. Svoje "pochybenia" neľutuj, ale pouč sa z nich. Keby si nezažil zlé pocity, ako by si vedel rozoznať dobré od zlých? Aj lekno sa predieralo cez bahno. Nikto ťa nebude nikdy súdiť, ani ty sám na to nemáš právo. Prijmi sa taký aký si, so všetkým. Si jedinečný. Odpusť si. Miluj bezpodmienečne, lebo podmienky sa menia a tak by sa menila aj tvoja láska. Pravá láska je ale nemenná. Staraj sa o svoje telo, lebo telo ti umožňuje, vykonávať potreby duše. Poďakuj za každú situáciu, či ju už považuješ za dobrú alebo zlú. Vo vesmíre nič nie je dobré, ani zlé, všetko slúži účelu.

Ďakujem, ďakujem, ďakujem.

Autorka článku: Ivka Hrubá “Viana”

www.abolosvetlo.sk
(pobyt v tme, ústraní, týpí, muzikoterapia)