Sebeláska

Odvšadiaľ to na mňa vykukuje, tak si tu opäť zmotním pár viet o sebaláske.

Druhých dokážeme milovať len do tej miery, do akej sme schopní milovať seba. Stav bytia, ktorým láska je, sa nekompromisne odráža vo všetkých, koho v živote máme.

A či už sa to, čo v sebe nosíme, k nám odráža späť ako láska, alebo sa k nám cez druhých vracia naše zranené bytie, je vždy presne to, čo v tej chvíli potrebujeme k uzdraveniu.

Keď niesme schopní vidieť sami seba, dať si plnú láskavú pozornosť, ošetriť svoje boľavé miestečka a prijať sa bez výhrad, len ťažko môžeme všetko toto poskytnúť iným ľuďom, alebo to od nich očakávať.

Niekedy si myslíme, že to, čo dávame druhým a nemáme sami, je láska, ale v skutočnosti to je len citová závislosť na druhých (na vzťahoch k nim). A tá môže mať formu “zachraňovania”, sebaobetovania, ľútostivosti, vydávanie sa na úkor vlastných rezerv, či neustále dokazovanie vlastnej hodnoty (sebe i druhým) pretože ju v skutočnosti nemáme…

Často a radi sa vtedy tiež zahlcujeme problémami, témami a vecami druhých ľudí, pretože to odvádza pozornosť od tých našich. A toho môže byť tiež celá škála. Od robenia bútľavej vŕby ktorá sa opakovane necháva napĺňať cudzími problémami, neschopnosť povedať nie, rozčuľovanie sa a bedákanie nad vecami, ktoré nie sú v našej moci aby sme ich zmenili, ale aj ohováranie, či závisť...

Ale ako teda kultivovať sebalásku?

Tak, že sa k sebe budeme chovať ako k niekomu, na kom nám veľmi záleží. Ako k niekomu, pre koho urobíme čokoľvek bez toho, aby sme čakali niečo naspäť. Ako k niekomu nevinnému a čistému. Napríklad k dieťaťu.

K svojmu vnútornému dieťaťu.

Všetci ho v sebe máme. A toto dieťatko baží po našej láskavosti, pozornosti, po súcite, milom slove, úsmeve, pohladení, objatí a bezpodmienečnom prijatí.

Ono môže byť semienkom našej sebalásky. S ním všetci, kto nájdeme odvahu, môžeme znovuobjaviť lásku. A keď to dokážeme, láska sa stane naším bytím. Bude tou, ktorá všetko hojí, odpúšťa, zjemňuje a obrusuje hrany. Dovoľuje nám uveriť tomu, že je možné a bezpečné sa takto veľmi milovať. Že takáto nádherná a čistá láska je presne to, čo v skutočnosti sme!

Takto hlbokej láske nás však nikto nenaučí. To je práca každého jedného z nás. Ostatní nám môžu len povedať ako to urobili oni. Alebo sa k nám môžu chovať tak nemilo a kruto, aby sme si konečne uvedomili, že je načase sa na ňu rozpamätať…

Pravdepodobne sa to nestane zo dňa na deň. Môže to trvať nejaký čas, ale najdôležitelšie je začať a prestať dúfať, že niekto z vonku to urobí za nás. Že nás dokáže zasýtiť “jeho” láskou, pretože to nie je možné…

Čo ale možné je, je začať sa k sebe chovať s láskou.

Ja napríklad prvé čo urobím keď sa ráno zbadám v zrkadle, poviem si “Ahoj zlatíčko, milujem ťa”.

♥ Chváľte sa!

Za každý veľký, či malý úspech.

♥ Prejavujte si súcit a prihovárajte sa k sebe láskavo aj keď niečo nevyjde, keď sa niečo pokazí, alebo keď sa na chvíľu zabudnete v sebaľútosti.

Presne vtedy to najviac potrebujeme!

♥ Vyhýbajte sa spoločnosti ľudí, ktorí vám nerobia dobre, vyšťavujú vás z energie, alebo keď jednoducho cítite, že sa v ich prítomnosti necítite dobre.

Chce to odvahu, ale ten pocit keď to dokážete!

♥ Robte to, čo milujete.

Keď radi spievate, spievajte. Je úplne jedno, či vám niekto kedysi povedal že to neviete. Spievajte sebe! Tancujte, píšte, kreslite, saďte kvetiny, foťte…

Robte všetko to, čo vaše vnútorné dieťatko urobí šťastné.

Ak vytrváte, časom sa z toho stane samozrejmosť.

A presne tak sami seba “prevychováte” z bytosti, ktorá z miesta nedostatku hľadala lásku vonku, na niekoho kto si spomenul, že je láska samotná.

S láskou, Karin / FB Cesta duše s Karin

Autor: Karin
Zdroj: Cesta duše s Karin

Sdíleno s laskavým svolením autora