Ľudia sú rôzni a ono to tak má byť. Ale čo ak sú vo vašom okolí iba “egáči” ktorí sú plní rôznych mentálnych vzorcov a nemenných presvedčení, ktorí zatracujú to, že existuje niečo medzi nebom a zemou a že telo, duch a duša patria neoddeliteľne k sebe? A vy nemáte pri sebe nikoho, s kým by ste boli na rovnakej vlnovej dĺžke, s kým by ste sa mali o čom porozprávať? Viem, vie to byť riadne vyčerpávajúce a frustrujúce. Čo robiť v takom prípade? Nuž, nerobte nič.

Tiež som sa kedysi snažila ľudí v mojom okolí v “najlepšej viere a pre ich dobro” presviedčať o všetkom možnom, napríklad, že hnev, nenávisť, zloba, závisť – nemali by mať priestor v našom živote, že si netreba všímať to, čo si myslia o nás iní a že máme žiť každý svoj život tak, ako cítime……..a tlačila som to do nich a tlačila a nasilu som sa snažila, aby to prijali a pochopili. A keď sa postavili na odpor, bola som znechutená, miestami nepríjemná, ale aj nesmierne vyčerpaná z toho všetkého. Postupne som pochopila, že to, o čo som sa snažila, je celé zle. Že moju frustráciu si vlastne vyrábam úplne excelentne sama tým, že sa snažím meniť tých druhých. No blbosť, čo vám poviem. Nie som ešte úplne celkom vyliečená, to viete, pri srdcu najbližších to ide, aspoň mne, ťažšie a ešte sem tam skĺznem……, ale určite to nie je tak, ako to bolo na úplnom začiatku. Neznamená to, že nemôžem nijako zareagovať. Môžem – môžem vysloviť svoj názor, postoj, ale tam to končí. Ak je záujem pokračovať v téme, pokračujem. Ak nie je – viac sa nezaoberám.

Osobne som nikdy nejako zvlášť neriešila, čo povedia iní, ak sa ja pre niečo rozhodnem. Bolo mi to jedno. Toto mi išlo samé od seba. Stretávam sa však s ľuďmi, ktorých hlboko zasahujú práve útoky iných ľudí, ak sa rozhodnú nie v súlade s tým, ako si to predstavujú práve tí “druhí”. Odsudzovanie a posudzovanie ich láme na kolená a odoberá im to veľa energie. Pýtajú sa, čo majú robiť. Zvyknem dať otázku: “A čo by ste chceli robiť?”. Ak nechcete, aby z ich strany prichádzali tieto útoky, tak to by ste sa načakali. Ani neustálym vysvetľovaním, prečo žijete, či konáte ako konáte, nič nedosiahnete. Vy totiž nikomu nemusíte nič vysvetľovať, ani zdôvodňovať. A keď píšem NIKOMU, tak to myslím doslovne. Ste slobodná bytosť so slobodnou vôľou a slobodnou voľbou. Zapamätajte si,  že ak má niekto s vami problém, nie je to váš problém. 

Potom je tu ešte niečo, ako rozdielne názory a postoje. Tvrdý oriešok niekedy aj pre mňa. Ale naozaj sa snažím s tým pracovať. Ak má niekto, z vášho pohľadu, nesprávny, či dokonca nejaký chorý názor, je na vás, ako budete reagovať. Moje poznanie k tejto téme je, že sa snažím už názor prijať (s dcérou sem tam vymieňame názory, ale to sú také mamičkovské  a nerozoberať, či je správny alebo nie. Uvedomila som si, že nechcem viesť “prázdne rozhovory o ničom”. A ani neodsudzujem. Posledné mesiace ma potlačili k tomu – plávať úplne uvoľnene po prúde. Neriešiť, nepitvať, vysloviť svoj postoj, či názor, ale nepadnúť do konfrontácie, či nezdravého vývoja rozhovoru. Jednoducho – ísť tou svojou cestou.  Tak, ako cítim.

Nič nemusíte, čo nechcete. Pre niekoho táto veta je frázou, niekto si povie, že sú veci, ktoré urobiť musí. Vedela by som oponovať na každé “musím”. NAOZAJ nemusíte. Každý argument, že niečo musíte, je svojim spôsobom výhovorka. Zdá sa vám to blbosť? Verte, že som si to aj ja myslela. Prišlo však uvedomenie, že niektoré veci, ktoré som obhajovala, že musím robiť alebo urobiť, sú iba obhajovaním toho, že inak nemám odvahu konať alebo že v tej chvíli neviem inak konať alebo že mám strach inak konať………..skúste o tom popremýšľať.

Zdroj: https://tichemiesto.wordpress.com